ANTIK č. 2, ročník 2, 2006
Most Košice – Bratislava prospieva nášmu obchodu s umením
GALÉRIA V DEPOZITE NA BREHU DUNAJA
Galéria o ktorej bude reč, má samozrejme svoje meno, dokonca honosné, cudzojazyčne znejúce, ale mnohí jej návštevníci o nej hovoria ako o galérii v depozite. A vlastne majú pravdu. Keď návštevník vstúpi do budovy Slovenského národného múzea zboku, teda zo strany rušného bratislavského Vajanského nábrežia, vchodom, nad ktorým povievajú plátenné pútače s nápisom Gallery Museum - otázka z iného súdka: Prečo musí byť u nás všetko anglické? Slovenčina je už azda mŕtvym jazykom? – a potom zíde po schodoch dolu, naozaj sa ocitne v depozite. Teda v bývalom depozite. Hosť sa však o tom dozvie iba vtedy, ak je príliš zvedavý. Po tradičnej muzeálnej zatuchline tu niet ani stopy. Práve naopak, vládne tu nezvyčajne príjemná atmosféra. Excelentná galéria výtvarného umenia a starožitností Gallery museum nie je príliš veľká, ale má - prosím, vyberte si čo chcete – ducha, fazónu, vôňu, tvár. A to je devíza na nezaplatenie.
Pri rozprávaní o bratislavskej predajni Gallery museum nemožno obísť minuloročný veľtrh umenia Nostalgia. Po siedmich rokoch existencie tohto podujatia možno konštatovať, že sa tu schádzajú rôzni účastníci: štátni aj súkromní galeristi, múzejníci, naši aj zahraniční starožitníci, reštaurátori atď. Každý z nich prichádza vyzbrojený vlastnou taktikou a stratégiou: jeden veľmi drahé a kvalitné umenie, druhý slušné umenie za primerané ceny, ale nájde sa aj taký, ktorý chce predať všetko, neraz dokonca aj to, čo ani so starým, ani s novým umením nemá nič spoločné. Stručne povedané, tradicionalisti aj liberáli, klasický starožitníci aj obchodníci s krvou kšeftárov, všetci prichádzajú na veľtrh s jediným cieľom – predať obrazy, sochy, nábytok, hodiny, porcelán, šperky, ale nezriedka aj čačky-mačky... Jedinou výnimkou medzi azda 60 stánkami, ktoré tvorili základňu Nostalgie 2005, bola Gallery museum. Jej majitelia na všeobecné počudovanie umelecké diela nepredávali, oni ich vystavovali. Prostredníctvom skutočne dobrých autorov – slovenských aj maďarských – a ich špičkových prác pozývali návštevníka do sveta umenia. Bol to prekvapujúci krok, a čo je ešte zvláštnejšie, nebol za tým nijaký rafinovaný obchodnícky trik.
Expanzia z východu
Napriek anglicky znejúcej firme majiteľmi bratislavskej predajne Gallery museum nie sú nijaký Angličania, ale roduverní Slováci. Presnejšie, východniari, ešte presnejšie, Košičania, ktorí vo východoslovenskej metropole už niekoľko rokov úspešne podnikajú na trhu s umením. Základňu majú vo svojej košickej predajni umeleckých diel a starožitností Galéria Antika. Ak má niekto pocit, že je toho priveľa – raz Bratislava, druhý raz Košice, najprv Gallery museum, potom Galéria Antika – mýli sa. Je to vlastne veľmi jednoduché... Tibor Michalovský a Ondrej Kovaľ, majitelia košickej Galérie Antika, ktorá už prerástla rámec Košíc, sa rozhodli rozšíriť pole svojej pôsobnosti a do oka im padla Bratislava. Dlho zvažovali tento krok, kládli na stôl argumenty za a proti, snažili sa načrtnúť, „čo by bolo, keby bolo“. Potom svoju kalkuláciu podčiarkli hrubou čiarou a – ako sa hovorí – zdvihli oponu. Všetko hovorilo pre expanziu na západ. V hlavnom meste je silné kultúrne zázemie, vačšia sila potenciálnych klientov, viac zberateľov umeleckých diel, trh s umením je živší a mocnejší .... Pred trištvrte rokom si teda na brehu Dunaja otvorili filiálku a nazvali ju Gallery museum. A to je v skrátenej verzii celý úvod tohto príbehu... Ondrej Kovaľ, mladší zo spoločníkov nemá pocit, že prišli do neznámeho prostredia. Mnoho milovníkov umenia z Bratislavy a okolia totiž patrilo k ich stálym klientom už v košickej Galérii Antika. Cestovali za nimi z druhého konca republiky, pretože s dvojicou Michalovský - Kovaľ mali tú najlepšiu skúsenosť. Do Gallery museum však prichádzajú nielen oni, ale aj ich priatelia a známi, pretože sa rýchlo roznieslo, že práve tu možno nájsť špičkové diela známych majstrov, ktorí tvorili na východe našej republiky, ale aj v Maďarsku či na Ukrajine. Aj teraz si milovníci umenia v „depozite“ prídu na svoje: majitelia predajne ponúkajú viaceré diela galerijnej hodnoty, napríklad od Halásza - Hradila, Jaszuscha, Klimkovitsa, maďarskú modernu. Vedľa nich visia nádherné práce Ester Šimerovej – Martinčekovej, Edmunda Gwerka či Milana Paštéku. Vlastníci Gallery museum si do Bratislavy nepripravili nijaký zvláštny bojový plán, neurčili si cieľ á la „do roka a do dňa prevalcovať a dobiť metropolu“. V inovovanom depozite ponúkajú rovnakú kvalitu ako v Košiciach a ak nejaký rozdiel existuje, tak iba v tom, že na Vajanského nábreží prezentujú aj náročnejšie veci, ktoré sú pochopiteľne aj drahšie. Je to logické, pretože kúpna sila obyvateľov metropoly Slovenska je predsa len vačšia ako ľudí žijúcich v iných častiach republiky vrátane východu.
Najdôležitejší bod
Dvojica Michalovský – Kovaľ však napriek tomu troška vytŕča zo zástupu bratislavských obchodov s umením a starožitnosťami. Je iná predovšetkým svojím prístupom k biznisu. Galéria v ich chápaní je priestor, v ktorom musí byť cítiť nie len umenie, ale aj kultúrnosť v tom najširšom zmysle slova. Veľmi im závisí na tom, čo na stene visí, ale aj na tom, či sa plátna znášajú a dopĺňajú, alebo sa nedajbože navzájom rušia. Držia sa pravidla, že niekedy je menej viac, a ak boli priestory múzejného depozitu roky zapratané zaprášenými exponátmi od podlahy do povaly, dnešný galerijný „depozit“ je o niečom inom. Je to dôstojné prostredie, v ktorom vyniká jedinečnosť umeleckých exponátov, ich krása a schopnosť emotívne oslovovať súčasníka.
Tak Tibor Michalovský, ako aj Ondrej Kovaľ mi v Gallery museum venovali nemálo času. Sú to nesmierne decentní spoločníci, pozorní, ale nevtieraví. Upozornia návštevníka povedzme na najzaujímavejšie obrazy, ale zároveň ho nasmerujú tak, aby si nemohol nevšimnúť nádhernú Szigetiho žulovú plastiku, drobnú Kostkovu majstrovskú skulptúru či pôvabné keramické sošky košickej keramikárky Andrey Čepiššákovej, ktoré majitelia predajne stiahli priamo z výstavy v Mníchove. Osobitnú kapitolu tvoria exponáty, ktoré sú zároveň originálnymi interiérovými doplnkami priestoru galérie. Aj neveľmi vnímavý klient má problém kam s očami, keď zastane pred veľkou drevenou truhlicou, nad ktorou visí skvelá práca Halász – Hradila z jeho szolnockého obdobia. Čo skôr obdivovať, z čoho sa skôr tešiť? Len čo sa človek odpútal od plátna, ktoré by pokojne mohlo byť súčasťou zbierok hoci aj národnej galérie, keď nie rukou, tak aspoň zrakom pohladí starý vzácny nábytok. Baroková truhlica, na ktorej sa nachádza šesť nádherných plastík, pochádza zo Spiša a je to vlastne svadobná truhlica. Nuž keby dotyčná nevesta nedostala žiadne veno, iba túto parádu, aj tak by si do manželstva priniesla veľký majetok. A druhý podobný skvost čaká na návštevníka pri protiľahlej stene: tentoraz je to však trochu skromnejšia svadobná truhlica z Medzeva.
Prepojenie Košice – Bratislava, ktoré uskutočnili obchodníci s umením Tibor Michalovský a Ondrej Kovaľ, je nepochybne veľmi zaujímavé. Okrem iného aj preto, lebo informácie o bratislavskej ponuke sú vždy vítané v košickom prostredí a opačne: zberatelia žijúci v hlavnom meste vysoko oceňujú skutočnosť, že majitelia oboch galérií dôverne poznajú Košice a ich klenotnicu. V tejto brandži sú staré rodiny, dlhoroční zberatelia umenia a ich zbierky nesmierne dôležitými prameňmi, z ktorých sa dá dlhodobo čerpať. Okrem toho práve tieto zdroje neraz skrývajú skutočné poklady, pravda, tie sú prístupné iba pre toho, kto o nich vie. Aj preto si dvojica Michalovský – Kovaľ robí dôkladné záznamy, aj preto vlastní archív umeleckých diel a prác starých majstrov, ktoré sa nachádzajú predovšetkým v Košiciach a ich blízkom okolí. Samozrejme, mapujú situáciu aj v iných mestách, najma v okresných centrách, hoci na druhej strane nemajú ambície obsiahnuť celý región. Snažia sa vyhovieť aj maďarským klientom, ktorí k ním chodia najma pre diela maďarskej moderny. Pravda, toto je nesmierne dôležitá, ale nie hlavná náplň programu obchodníkov s umením Tibora Michalovského a Ondreja Kovaľa. Meritum veci je v inom. Obaja páni sú presvedčení, že prostredie slovenského východu umožnilo vyrásť desiatkam vynikajúcich umelcov a oni teraz pomáhajú pri objavovaní tej krásy. A toto je najdôležitejší bod programu košickej Galérie Antiky a jej bratislavskej pobočky s názvom Gallery museum.
text: Michal Haviar
SME, 6.10.2006
Košický pustovník v Bratislave po vyše 20 rokoch
Košický pustovník, tak nazývajú Alexandra Bugana, výtvarníka, ktorý sa teraz po vyše dvadsiatich rokoch vracia do mesta, kde umenie študoval. Výsledok – silné, expresívne obrazy v komorných priestoroch GalleryMuseum v Bratislave, bol voči kurátorom výstavy prejavom istej dôvery. Bugan sa verejného života stráni, nevystavuje často.
„Je to človek nesmierne uzavretý, žije pre svoju tvorbu,“ povedal Ondrej Kovaľ, kurátor.
Bugan je pritom aj podľa kunsthistorika Bohumíra Bachratého „lumen medzi našimi maliarmi, rýdzi maliar“. Nielen preto, že maľuje stále klasicky, štetcom a „nahrubo“ vrství namiešané farby. „Jeho figurácie sú až drastické, pamätám sa priam na horory zo série Človek,“ hovorí Bachratý, ktorý niektoré diela prirovnáva ku goyovsky desivým analýzam vnútra človeka.
Podľa Kovaľa, ide o moderný expresionizmus. „Bugan úžasne cíti farby, sú žiarivé a sýte. Nimi vyjadruje prostredie a atmosféru.“
Pre maľby sú určujúce postavy, hlavne starcov, mágov, pútnikov, samostatne pôsobia anonymné výrazové hlavy a biblické motívy. Ako protiklad tu vidno figúry žien, zobrazované s láskavou nehou ako napríklad v Maliarovej múze či Radosti z potomka.
V Bratislave sú vystavené aj najmladšie z obrazov, blížiace sa k abstrakcii, plné výrazových skratiek.
Bugan pochádza z Košíc, v Bratislave študoval u v ateliéri Albína Brunovského. Po štúdiu sa vrátil do Košíc, kde vyučoval na Škole úžitkového výtvarníctva. Vyše 20 rokov v Bratislave nevystavoval.
Výber z Buganovej desaťročnej tvorby je zároveň prvou autorskou výstavou v Galery Múzeum, ktorá pri Slovenskom národnom múze existuje už pol druha roka. Snaží sa orientovať hlavne na tvorbu východoslovenských výtvarníkov, podľa slov kurátora, nadväzuje na tradíciu košickej moderny. Sem patril Eugen Kron, zakladateľ prvej výtvarnej školy u nás, a jeho žiaci Koloman Sokol, Július Jakoby, Jozef Fabini alebo Konštantín Bauer.
Výstava je sčasti predajná.
text: Dorota Kráková
ANTIK č. 8, ročník 2, 2006
Rozhovor s A. Buganom v časopise Antik pri príležitosti výstavy v GalleryMuseum
Doba i umelcov, ktorí majú hodnotu, vytvorí - tvrdí Alexander Bugan
GALÉRIA V DEPOZITE NA BREHU DUNAJA
JEMNOSŤ DUŠE OBRAZU
Jeho výpovede nesú znaky hlbokej, zduchovnenej, existenciálnej filozofie, ale zároveň je v nich aj kus nádherne čarovnej fantázie. A nechýba tam ani pôvabná poézia plná citu, farieb, metafor. Citát z Maeterlincka o "básnikovi tesárovi", ktorý sa nachádza v katalógu jednej z jeho výstav, napovedá, že umelec že umelec je časťou onej magickej sily, ktorá mu dáva krídla a ikarovský rozlet (neraz však aj pád). Kráča po ceste, ktorá je svojská, zvláštna a určite nie najpohodlnejšia, ale ktorá nepochybne vedie ku chrámu. A to je to najpodstatnejšie, pretože nielen v žití, ale aj v umení platí - načo je taká cesta, ktorá nevedie ku chrámu....Hoci vo svojej tvorbe často siaha po biblických témach, svoj neopakovateľný dialóg vedie nielen s Bohom, ale aj (to predovšetkým) s človekom, prírodou, vesmírom. A tiež s osudom, ktorý prijal a napĺňa ho tak, ako je mu to predurčené. A predurčené bolo, aby sa stal maliarom. Tak to aspoň - podľa jeho slov - pociťuje náš hosť. Rodák z Košíc, kde žije a tvorí. Absolvent bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení (prof. Brunovský). Grafik a maliar ALEXANDER BUGAN (1952)
Návraty
Kam a prečo sa vraciam? Jeden návrat je vlastne môj návrat medzi ľudí zo samoty ateliéru obohatený o ďalšie poznanie a vyjadrený rečou farieb a tvarov. Ďalší návrat je v samotnej tvorbe vyjadrený myšlienkou starého majstra: "Lebo ísť najďalej znamená vracať sa..."
Čakanie
Pre mňa je formálne stránka variovanie jednej myšlienky. Je tu jedna myšlienka, jedna idea a asi každý maliar má v konečnom dôsledku okruh troch, štyroch tém - maximálne. Je tu téma Človek, Človek a vesmír, Človek a smrť, jeho koniec. Len čo začne človek robiť plošne alebo v pastách, začne materializovať a matéria mu umožňuje iný postup ako napríklad technika tempery, ktorá sa musí robiť rýchlo. Celkom ináč sa dá vec vyjadriť v grafike, kde pracnosť a náročnosť zdolávania materiálu človeka automaticky blokujú a musí sa mu prispôsobovať. Vtedy myšlienka dostane celkom inú polohu. Toto variovanie je samotná tvorba. Tam kdesi je to, čo ma baví: je to vlastne o tom istom, ale stále ináč. Napokon človek aj sám dozrieva a po čase tá istá téma, akoby ten istý film videný druhýkrát, alebo tá istá kniha prečítaná druhýkrát, môže byť novým zážitkom. Takže keď človek opakuje niečo, a tu sme zase pri návrate, a keď stále naberá nové a nové prvky, stáva sa hlbším. To čo robí, stáva sa viacdimenzionálnym. Keď každý obraz obsahuje ďalších dvadsať vrstiev, teda je to nános dvadsiatich možných obrazov, dvadsiatich myšlienok, pričom práve tá posledná, dvadsiata, je viditeľná. No je možné, keďže obrazy (skoro) nepredávam, že sa to bude vrstviť ďalej. Vrství sa to, ako sa vrství táto zem. Ako keby každý z nás obsahoval čiastočku zo starého Adama - aj toto je vrstvenie nejakých archetypov... A preto na začiatku to mohla byť tempera, teraz je to už kombinovaná technika. Kombinovaná je len preto, že predtým na podklade bol aj olej, aj lazúry, aj som to preškrabával a dostalo to už inú polohu. To podstatné je však preduchovnenie hmoty, z hmoty odstrániť hmotnosť, dať jej subtílnosť myšlienky, jemnosť duše. Urobiť transformáciu, ktorá sa nedá urobiť zo dňa na deň. Tá zneje, tá je v čase.
Viera
Na začiatku je to tak: človek je subjektívny, zo sveta okolo chce vyjadrovať svoje pocity. Svoje sklamania, svoje prehry, alebo naopak svoje lásky, šťastné chvíle. Neskôr má pocit, že jeho malý svet je absolútne zanedbateľný a postupne prichádza na to, že obrovský svet je omnoho zaujímavejší, takže všetky veci objektivizuje. Potom sa stáva, že začne tvoriť pre ľudstvo, hlásať myšlienky pre všetkých ľudí. Pritom zanedbáva svojho najbližšieho. Tolstoj v istom momente pochopil, že nie je podstatné napísať ďalší geniálny román, ale dôležitejšie je urobiť šlabikár pre deti, pre deti, ktoré budú raz veľké a budú čítať knihy a spoznávať. Oveľa podstatnejšie je učiť. Jeho žena nevedela sledovať veľkú myšlienku, v jeho diele videla zhmotnenie, peniaze. Zrejme z faktu, že rodina sa rozrastala. Tolstoj smeroval k idealizmu, k vyšším sféram. Pracoval pre ľudstvo. To sa naplnilo v Gándhího úžasnom diele. Nebyť Tolstého, Gándhí neurobí revolúciu. Tolstoj mohol napísať ďalších desať veľkých románov, no nebolo to potrebné, pretože sa nechal riadiť Vyšším. Som o tom absolútne presvedčený. Oslovila ho viera a to bolo podstatnejšie. Ak aj človek, jeho drobný svet, potom jeho maličká sláva - až raz pochopí, že sú to podenkové veci - príde na to, že treba bojovať za nejakú ideu, proti niečomu. Umenie má slúžiť boju a nie uchlácholiť, upokojiť masy.
Boj
Prečo práve kapitalizmus podporuje abstraktné umenie, ktoré je dekoratívne a povrchné? Kandinskij vyslovil myšlienku, že kapitalizmus má rád zelenú farbu, lebo zelená upokojuje. Oni nepotrebujú boj. Oni chcú vládnuť svetu svojimi nadnárodnými monopolmi, kozmopolitným umením, chcú zachovať status quo. Ja mám naopak rád červenú: červvená je symbolicky bojom a zároveň krvou preliatou v boji za myšlienku. Myslím si, že zmysel života je v boji a tu by som rád citoval svojho obľúbeného spisovateľa Madácha. V závere jeho obrovského diela Tragédia človeka je veta: Človek, ver a bojuj! Predtým mu Satan dá nazrieť do všetkých možných období histórie ľudstva, má možnosť byť v antike, renesancii atď. a všade vidí márnosť, skazu a nemožnosť dosiahnuť harmóniu v tomto svete. Iste, tento boj je bojom za harmóniu, ale viem, že tu, na tejto zemi, je to vopred prehratý boj. Aj Tolstoj pociťoval podobnú márnosť. Všetko je príliš zložité. Nedá na sa to jednoducho interpretovať. Veci sú také poprepájané a také komplikované... jedine Boh je jednoduchý. My sme v úplne inej dimenzii. Preto sa mi obzvlášť páči hudba. Mám pocit, že hudba prekračuje ľudský rozmer. Kdesi som čítal, že ľudský spev (hlas ako najdokonalejší nástroj) bude človeku tam, v inej dimenzii, pripomínať zem v hlase anjelov. Ten druh hudby je spojnicou medzi hmotnou zemou a nehmotným ďalším bytím. Keď si ju tu zvlášť zamilujem, tam mi bude spomienkou na všetko, čo som mal rád. Všetko ostatné tam už nebude.
Matéria
Najviac ma fascinuje vitráž, kde je farba najviac dematerializovaná. Preto sa aj vo svojej tvorbe usilujem dôjsť k žiarivosti farby pomocou lazúr. Možno skončím pri vitrážach, kde naozaj nebudem musieť narábať s matériou. Svetlo, prípadne jeho rozklad mi umožní maľovať nemateriálne.
Skúška časom
Som maximalista. V podvečer domaľujem obraz a som spokojný, že som ho dokončil. Vtedy mám pocit, že je to najlepšie, čo som mohol urobiť. Rána sú však kruté. Keď vidím svoj večerný výplod, som zhrozený a najradšej by som ho zničil, takže celý proces sa začína odznova. Potom príde nový deň, ktorého vyvrcholením je opäť večer. Deň je príliš realistický. V noci možno skutočne pôsobí únava: noc má magické čaro a to je démonické - škaredé sa zdá pekné, dokonca aj disharmonické sa zdá harmonické. Na druhý deň je však všetko tak, ako to v skutočnosti je. Všetko sa ukáže v pravom svetle. Je to ustavičný boj, ustavičná nespokojnosť. Nemám jediný obraz, ktorý by som skončil tak, že zložím štetec, obraz odložím. Keď cítim, že v diele sa naplnilo čosi z približne z päťdesiatich percent mojej predstavy, potom ho z ateliéru radšej odnesiem, aby som ho v slabej rannej chvíli nezničil. Sú obrazy, ktoré sú v depozite, u mňa doma, hore nad mestom, nad ruchom. Mimo pracovného priestoru dostanú akoby inú dimenziu. Je to skúška časom. Ale keď tam neobstoja, vracajú sa späť do ateliéru. Skúška časom je najlepšia. Gréci hovorili, že človek by nemal vynášať nič zo svojej dielne, pokiaľ dielo neodleží aspoň desať rokov. Lenže teraz v tejto urýchlenej dobe, niet času. Mnohí maliari chcú mať za každú cenu čerstvé obrazy, čo znamená, že ak majú výstavu v máji, chcú mať na nej aprílové diela. Bohužiaľ, proti tomu sa nedá nič robiť.
Ilustrácie
Knihy boli mojou prvou veľkou láskou. Ilustrovať som začal na strednej škole. Najprv to boli iba kresby do školského časopisu. Vzťah k poézii ma inšpiroval k tomu, aby som z poetických prvotín svojich spolužiakov vytvoril ilustrovaný almanach. Ešte si pamätám, volal sa Zlý sen: písal sa rok 1968. Ďalej to pokračovalo na vysokej škole. Teraz s odstupom času vidím, že cez ilustráciu som sa dostal k obrazom tak, ako gotický maliari iluminovaných rukopisov k doskovým maľbám. Takto sa začínali aj dejiny európskej maľby. Verím, že aj napriek počítačovému boomu kniha ako artefakt ostane a spolu s ňou aj ilustrácia. Pre mňa nie je nič krajšie, ako keď je typografia a ilustrácia v harmonickom súlade. Na vysokej škole som sa stretol s básnikom Kamilom Peterajom. Navrhol mi, aby som s ním spolupracoval na projekte gramoobalov. Takto som spojil ilustráciu so svojou druhou veľkou láskou - hudbou. Poznám ľudí, pre ktorých je vážna hudba nepotrebná, vedia bez nej žiť. Neuvedomujú si však, že tak ako je poézia mierou ľudskosti, takou mierou ľudskosti je aj hudba. Pre mňa sú to hlavne piesne Schuberta, Wolfa a R. Straussa. Ako napísal Beethoven: Hudba je bránou do vyššieho sveta poznania... Bez poézie a hudby sa z ľudí ľahko môžu stať bezcitné, chodiace počítače.
Vyšší zmysel
Hovorí sa, že čím je doba horšia, tým lepšie umenie vzniká. Doba si umelcov, ktorí majú hodnotu, vytvorí. Blahobytná doba vytvára plytkosť a banalitu práve tým, že niet za čo bojovať. Niet vyšších cieľov! Nechcem povedať, že chcem byť hladný a chcem trpieť. Ak človek nemá ono základné, teplo a jedlo, tak sa skutočne nedá. V tvrdej dobe sa zase urobí triedenie. Slabší umelci odpadnú, nájdu si inú prácu, budú robiť nálepky na jogurty, budú architektmi, reštaurátormi, aj keď nimi nikdy neboli, lebo na tom sa dá zarábať. Ale aby niekto maľoval a každodenne sa umením zaoberal len pre samotné dielo, aby za tým nevidel žiaden zisk, nič postranné, musí byť buď fanatik alebo musí mať vieru, že to, čo robí, má nejaký vyšší zmysel. Ten som si nestanovil ja, jednoducho cítim, že som sem na niečo prišiel a musím to spraviť. Nikto iný to za mňa neurobí. Je to moja úloha. Keď to spravím, odídem. O tom to celé je.
Adresát
Je rádio Kiks - mix a je rádio Devín. Počúvanosť rádia môže byť x - percentná. Človek si musí uvedomiť, že som len povedzme ako rádio Devín, a niekto si ho pritom musí ešte aj naladiť. Ak však ľudia nenaladia frekvenciu, na ktorej vysielam, počúvajú niečo iné, to, čo ich baví a zaujíma. Netreba si robiť ilúzie - tie majú Depeche Mode pre masy. Je to veľmi úzky okruh ľudí, ktorí niečo pocítia, možno sa zastavia, možno len na chvíľku, ale tá chvíľka je podstatná. Jedna dimenzia tvorby je tá, že ja obrazy maľujem, mňa to mení, vďaka dielu sa stávam lepším človekom. Druhá dimenzia je, keď niekto, možno iba jeden, lebo aj pre jedného sa to oplatí, zažije taký istý prerod, možno katarziu. Ďalšia rovina tvorby je, že doba je "vpísaná" do ľudí, ktorí raz vydajú svedectvo o nej. Ja som asi ten, ktorý vydáva toto svedectvo až s časovým odstupom a možno, aspoň verím, to ostane pravým svedectvom.
Súzvuk duší
Pravý umelec je ako prorok, je hlásnou trúbou Boha. Preto máme dvoje uší a jedny ústa, aby sme počúvali a nie rozprávali. Človek je zrejme stavaný tak, aby skôr načúval, vnímal. Nemôžem si pomôcť, ale opäť sa vraciam k hudbe. U Kandinského sú paralely s hudbou, výtvarným umením a duchovnom veľmi zaujímavé. Bol mi veľmi sympatický až do chvíle, keď som lepšie spoznal a zistil som, že duchovno, o ktorom píše v teoretických prácach, v jeho obrazoch vôbec nie je. Jedna vec je jeho text, druhá to, čo namaľoval. Samozrejme, je to môj subjektívny názor, no jeho myšlienky sú pre mňa stále zaujímavé a aktuálne. Ak by som mohol, chcel by som sa naučiť hrať na nejakom hudobnom nástroji a zahrať si s niekým v triu alebo kvartete. Tam by som možno pocítil harmóniu, ktorú hľadám, ten súzvuk duší, ktorý vzniká v momente, keď sa rodí hudba. To, bohužiaľ nemôžem dosiahnuť vo výtvarnom umení. Veľmi tým trpím a keby som si mohol opäť zvoliť, čím by som chcel byť, za čo by som to všetko, čo som doteraz dosiahol, vymenil, tak by to určite bolo za dar vedieť hrať na hudobnom nástroji alebo krásne spievať.
Pokora
Byť ako strom. Mať niekde korene, nemať pocit, že niekde inde je lepšie ako tu. Kdesi som čítal, že hrdina 20. storočia je ten, čo tam, kde sa narodil, aj umrie. To úplne stačí. Už to je zázrak, keď to niekto spraví, lebo nik nie ej spokojný tam, kde je. Ako v Malom princovi: výhybkár a Malý princ stoja, vlaky prechádzajú, preburácajú okolo. Kam idú títo ľudia? Potom prejde iný vlak opačným smerom: sú to tí istí ľudia? Už sa vracajú? Neboli spokojní tam, kde boli? Byť spokojný tam, kde som, byť spokojný s málom, čo mám, tak ako je spokojný strom. Vedieť, že po zime príde jar. Keď si človek toto uvedomí, musí mu to absolútne stačiť. Asi toto je pokora.
Samota
Veľmi by som chcel byť spokojný, snažím sa o to. Umenie sa však tvorí v samote. Keď prídem medzi ľudí, vždy mám pocit, že ma ofŕkajú svojou malosťou a malichernosťou svojich problémov, zbytočným pachtením sa za niečím. Prvá fáza očisťovania je zbaviť sa banality každodennosti. Dá sa to nazvať veža zo slonovinovej kosti, kde sa človek uzatvára a nemal by. Potom je paradoxné, čo som už vravel, že by mal bojovať. Aj veľkí myslitelia odchádzali na púšť, do samoty, aby potom, keď sa vrátia - a o tom je tento rozhovor - bol ich návrat obohatením. V samote musí človek získať, aby potom mohol dávať. Neodchádzam do samoty preto, lebo nenávidím ľudí, ale odchádzam preto, aby som sa vrátil a mal som človeku čo dať.
text: Mária Draganová, Antik